Panická porucha, generalizovaná porucha, ako som k nej došla ja, čo ju zapríčinilo a ako sa vo mne rozvíjala

07.01.2021
Najhoršie na uzkostnych poruchách je rozhodne to, že sa rozvýjaju časom a človek si ich začne uvedomovať, až keď prídu prvé ataky.

Až keď som zistila, že mám panickú poruchu , tak som si uvedomila, že úzkosťami som musela trpieť už minimálne tri roky. 

Spomenula som si na časy, keď som nevedela spať, lebo som mala neskutočný strach z toho, že Ciarka prestane v noci dýchať. 

Bála som sa jazdiť autom, na každom kroku som videla, že sa môže stať nehoda a zomrieme. Boli to neopodstatnené strachy a toto je začiatok úzkostnej poruchy.

Už keď som bola tehotná s Liannkou sa mi stalo, že som sa v nemocnici vyhaluzila, že neviem dýchať z infúzie a zomieram.

 Bol to prvý panický atak, ale vtedy som o takom niečom nemala ani poňatia .

 Ataky ešte neboli časté, začali sa stupňovať až po pôrode, kedy u mňa bola aspoň raz do týždňa sanitka s tým, že neviem dýchať, mám pocit, že mám infarkt a zavrate.

 Stále som nevedela , čo mi je. Verdikt bol vždy rovnaký, žiaden infarkt ani anafylakticky šok- hyperventilácia. 

Časom boli záchvaty už dennodenne, myslela som si, že mám niečo so srdcom alebo pľúcami, takže som bola pravidelne na pohotovosti s tým, že mám všetky výsledky v poriadku. 

Vtedy ma to upokojilo a záchvat prešiel. 

Až vtedy som si začala uvedomovať, že nakoľko má upokojí to, že mi povedia, že mi nič nie je, tak to bude psychického pôvodu. Začala som googlit čo by to také mohlo byť. V Tom čase som mala už ataky 10X denne, nevedela som fungovať. Pridala sa aj agorafóbia- nevedela som šoférovať , nevedela som ísť MHD, ani sama na poštu

. Vyhľadala som psychiatričku a diagnóza bola jasna- panicka úzkostná porucha. 

Nasadila mi antidepresíva

. Najhoršie na nich je , že pri nasadení sa prvé týždne ataky stupňujú

. V tých dňoch som nedokázala fungovať. Nevedela som sa starať o domácnosť/deti. Odrátavala som dni, škrabala nechtami do steny od zúfalstva, že kedy to už konečne skončí. V týchto dňoch bola pre mňa veľká opora moja sestra, ktorá ku nám došla na pár týždňov a starala sa mi o deti, kým ja som plakala v posteli, že určite umieram. 

Po 23 dňoch mi začali antidepresíva zaberať. Ataky prestali. Ale ten nekontrolovateľný strach vo mne, že som videla nebezpečie na každom rohu, stále som počula unikať plyn, vonku keď išiel niekto oproti som si myslela, že ma zapichne nožom. Stále som nevedela šoférovať zo strachu, že nabúrame. Celé noci som nespala a sledovala, či moje deti dýchajú. 

Psychiatrička určila ďalšiu diagnozu- generalizovaná porucha.

Nasadila mi silnejšie lieky, vďaka ktorým prešlo aj toto.

Našťastie nasadenie druhých ad a kým začali účinkovať trvalo už iba 7 dní Zrazu som to bola ja.

Moje strachy prešli, prešli záchvaty.Ale ako isto viete, antidepresíva iba potláčajú situaciu , nezlepšia ju, iba nám začnú tvoriť hormóny, ktoré nám chýbajú.

A ako sa u nás doma zhoršovala situácia, stres vo mne narastal musela som tieto najsilnejšie lieky (Alventu) konkrétne zvýšiť na úplne maximum, čo je 225mg denne.

Situácia doma sa však stále zhoršovala, nápor stresu bol obrovský a po rôznych problémoch som začala mať problém so spánkom. Doktorka mi nasadila silné lieky, avšak nepomáhali . Nakoniec mi zabrali až tie najsilnejšie (Mirzaten) Konečne sa môj stav stabilizoval a dokázala som už fungovať aj bez neurolu . Na ktorom som bola medzičasom aj závislá , ale o tom vám rozpoviem v ďalšom článku- aj ako som sa z tej závislosti prekusala von .

 No a príčina vzniku porúch u mňa?

Veľký nápor vtedy od partnera

. Obrovský stres, nakoľko bol chorobne žiarlivý, inštaloval mi do bytu kameru (5X som ich našla schované) . Prepadol drogám, prestal chodiť do práce, neistota ohľadom peňazí, keďže ja som bola na materskej. Jeho správanie sa na drogách neskutočne zmenilo.

 Paranoje z pervitínu prerástli tak, že mi do auta dával gps (tiež je to doteraz 5X čo som také našla) . Rátal mi aj čas strávený na pošte. Ak som bola dlhšie hneď začali obviňovania .

 Tento dlhodobý stres, ktorý som sa snažila zvládať a hovorila som si, že som ok a neriešila som to. Veď som predsa silná žena.

 A áno, presne tieto silné ženy prepadajú psychickým poruchám . Lebo im život naložil toho nadrámec. Lebo boli silné až príliš dlho.

. Nie je hanba mať psychickú poruchu, nie je hanba skončiť na liekoch. Hanba je zmieriť sa s tým, že sme choré a nebojovať za svoje zdravie.

 .V ďalšom článku vám napíšem o tom, čo mi pomohlo dostať sa postupne z liekov a čím som to nahradila .

Dúfam, že vás aj tento článok zaujal.

 Ak niečím takým trpíte , kľudne mi hocikedy napíšte na instagrame a veľmi rada sa s vami o tom porozprávam

© 2020 Blog jednoduchej zeny, vsetky prava na články vyhradené
Vytvorené službou Webnode
Vytvorte si webové stránky zdarma! Táto stránka bola vytvorená pomocou služby Webnode. Vytvorte si vlastný web zdarma ešte dnes! Vytvoriť stránky